V minulom článku ste si mohli prečítať moje dojmy spred dvoch rokov o kluboch ako sú Knicks, Nets či Celtics. Tento rok som navštívil len Verizon Center, takže sa primárne budem venovať Wizards.

Akonáhle som sa dozvedel, že budem mať možnosť sa dostať do D.C., tak som neváhal ani na moment a šiel som sa pozrieť na schedule, či vtedy Wizards hrajú nejaký domáci zápas a čuduj sa svete, hrali až tri a to presnejšie s Rockets, Celtics (na tých mám tuším nejaké šťastie) a Cavaliers!! Z týchto troch zápasov mal u mňa jednoznačnú prioritu zápas s úradujúcimi šampiónmi, na ktorý som sa veľmi chcel pozrieť a na ktorý sa mi aj podarilo zohnať lístky, hoci ich nebolo veľa voľných. Na zvyšné dva zápasy som si povedal, že uvidím neskôr a a keď nebude voľné, tak svet sa nezrúti. Napokon sa však veci vyvinuli inak. Takmer ihneď som to samozrejme oznámil aj mojim kolegom v redakcii a hneď padol nápad, že keď tam budem, či sa neskúsime nejakým spôsobom dostať k Tomášovi Satoranskému a spravil by som s ním pre náš portál rozhovor. Týmto sa chcem poďakovať hlavne dvom ľuďom, Honzovi Mouchovi, ktorý získal kontakt na Satyho agenta a Pavlovi Nadrchalovi, ktorý to celé odkomunikoval a získal pre mňa novinárske vstupy na oba zápasy. Predpokladom pre rozhovor totiž je novinárska akreditácia, o ktorú sa musí požiadať buď u klubu alebo u NBA.

Nebudem už zbytočne naťahovať a prejdem rovno k tomu pondelku 7.11. (normálne neverím, že už odvtedy ubehlo vyše 2 a pol týždňa). Vlastne ešte by som rád spomenul piatok 4.11., keď som po prílete a ubytovaní sa zapol na hoteli ESPN a tam o pol jedenástej práve začínal zápas mojich milovaných Lakers s Warriors, v ktorom purple&gold predviedli perfektný kolektívny výkon korunovaný víťazstvom nad finalistami NBA. Ale už teda prejdime k tomu pondelku. S vytlačeným mailom, kde bolo potvrdenie o pridelení akreditácie som sa dostavil ku vchodu pre média (ten som si bol pozrieť už v sobotu, kedy som bol na Capitals na hokeji). Tam som ho ukázal ochranke, ktorá síce najprv vôbec nevedela, že čo so mnou, ale keď som prešiel detektorom, tak ma poslala dole schodmi, kde sedel chlapík, ktorý novinárske preukazy rozdáva. Dostal som svoju visačku a šiel som, hoci som netušil, kadiaľ mám ísť. Ale hneď z chodby prídete do media roomu, kde majú stabilné média svoje stolíky, pracujú, okrem toho je tam aj pult s tromi jedlami na výber a automat na nápoje. Takže o novinárov je výborne postarané. Taktiež tam nájdete papier so základnými päťkami oboch tímov a dokument na asi 30 strán, pred každým zápasom aktualizovaný, kde sú rozobraní hráči oboch tímov a štatistiky od výmyslu sveta, pričom o niektorých by ste ani nepovedali, že existujú. Slečny, ktorá sedela pred touto miestnosťou, som sa spýtal, že kadiaľ sa ide do haly a ako nájdem svoje miesto. Tá mi ukázala plánik, ktorý som si predtým nevšimol, kde je dopodrobna napísaný rozpis všetkých akreditovaných médií a novinárov a kde sedia.

Ja som mal svoje miestečko v sekcii 107, tak som sa vybral tým smerom a znovu som mal trochu problém nájsť novinársku časť v tomto sektore, ale všetko sa úspešne podarilo a na mieste ma čakal papier s mojim menom, podľa ktorého som zistil, kde sedím. Táto novinárska časť bola po celý pondelkový aj stredajší zápas takmer prázdna s výnimkou jedného ázijského chalana, ktorý mal po oba zápasy v uchu slúchadlá a hovoril niečo do mikrofónu, takže zrejme komentoval zápasy pre ázijskú obdobu NBA TV. Až počas druhej štvrtiny si vedľa mňa sadol jeden černoch, ktorý sa na konci druhej štvrtiny začal rozčuľovať nad tým, ako málo ľudí je v hľadisku, čo som si všimol aj ja. Na konci zápasu som sa dozvedel, že v hale bolo len tesne nad 13.000 divákov, pričom kapacita haly je okolo 20.000. Tak sme sa dali do reči začali debatovať o všetkom možnom, vysvetlil som mu, odkiaľ som, že píšem o NBA, on píše pre jeden miestny blog o všetkých športoch v DC Area. Príčinu nízkeho diváckeho záujmu vysvetlil tromi príčinami. Za prvé samotný Washington nie je príliš športové mesto, väčšina fans totiž býva všelikde po okolí a musí za športom dochádzať. Navyše tradičným klubom a najpopulárnejším v oblasti sú jednoznačne dlhé roky Redskins (NFL) a viac ako Wizards sa fandí aj Capitals (NHL), pretože dlhé roky bojujú o čelné priečky, hoci výraznejšieho úspechu v playoff sa zatiaľ nedočkali. A tretím dôvodom je, že fanúšikovia v lete čakali príchod nejakého väčšieho mena, ale dočkali sa maximálne predraženého kontraktu pre Bradleyho Beala a príchodu Treya Burkea či Iana Mahinmiho, čo nie sú príliš veľké posily. Teddymu, aké bolo meno toho chalana, som navyše veľmi vďačný, pretože mi výrazne pomohol a vysvetlil, čo musím spraviť, keď som mu povedal, že chcem po zápase spraviť interview so Satym. Čo som chcel ešte spomenúť je, že po každej štvrtine vám do každej novinárskej sekcie donesú aktualizované štatistiky zápasu, čiže vám nič neujde. K samotnému zápasu dodať asi len toľko, že o všetkom rozhodol jeden úsek hry, kedy sa Wizards nedarilo ani v útoku, ani v obrane a samozrejme James Harden, ktorý dokonale diktoval tempo hry Houstonu. Keď zápas skončil, vydal som sa teda podľa Teddyho pokynov do press roomu na tlačovku domáceho kouča Scotta Brooksa a po jej skončení do šatne Wizards, ktorú otvárajú pre média práve po skončení tlačovky. Musím priznať, že Saty od začiatku, ako som ho oslovil, nemal žiadny problém, bol veľmi ochotný, skôr ja som spočiatku mal trochu stres, ale myslím, že to po pár otázkach zo mňa opadlo. Po skončení rozhovoru som si s ním ešte spravil fotku a vydal sa na hotel prepisovať článok, aby bol čím skôr na portáli. Veľmi som sa z toho, že sa mi to celé podarilo, tešil a bol to jeden z mojich najkrajších zážitkov v tomto roku.

Na druhý deň, ako iste viete, boli v USA prezidentské voľby. Tie ma potešili hlavne tým, že počas „Election Day“ boli v obchodoch dobré zľavy. Samotný priebeh v jednotlivých televíznych štúdiách som sledoval asi do druhej v noci, pretože to jednak bolo dlho dosť dramatické a napínavé a veľmi sa mi páčilo, ako profesionálne a perfektne to mali celé pripravené.

V stredu som mal ešte druhý novinársky preukaz, ale keďže som sa vo Verizon Center po pondelku perfektne vyznal a navyše som nemusel mať podvedome na mysli, že musím spraviť rozhovor, tak som si to všetko oveľa viac užíval. Navyše aj samotný zápas priniesol ďaleko lepší priebeh, pretože domáci prvú štvrtinu vyhrali o 26 bodov, keď v nej Celtics skórovali len 8 bodov. Diváci sa zabávali, aj keď opäť počtom v hľadisku zďaleka neoslnili. Po zápase som dokonca stihol tlačovku ako hosťujúceho Brada Stevensa, tak aj domáceho Scotta Brooksa a po nahliadnutí do šatne domácich, kde prebiehali rozhovory s hrdinom zápasu Ottom Porterom, ktorý si v ňom spravil kariérne maximum 34 bodov, pričom som mal pocit, že v tom zápase by sa bol trafil aj zo šatne, som ešte raz poďakoval Satymu za pondelkový rozhovor a poprial mu veľa úspechov v sezóne.

Jednoznačne najviac ľudí a najlepšia atmosféra bola na piatkovom zápase s Cavaliers, pričom Wizards s nimi dokázali držať krok ale len do konca polčasu, resp. polovice tretej štvrtiny. Potom začali úradovať LeBron, ale hlavne Kyrie Irving. Pri tomto zápase sa ešte musím pozastaviť nad pre mňa absolútne nezmyselným vystriedaním Tomáša Satoranského v štvrtej štvrtine, kedy dal 4 alebo 6 bodov svojho tímu po sebe, odvádzal výbornú robotu v defenzíve a Wizards stiahli dvojciferný náskok na asi 5-6 bodov. Po tom, ako bol vystriedaný, tak Cavs navýšili opäť svoj náskok na dvojcifernú hodnotu a bolo definitívne rozhodnuté. Nechcem tým povedať, že by ten zápas bol sám Tomáš Satoranský otočil alebo by Wizards vyhrali, keby zostal na palubovke, ale minimálne v tomto úseku bol najlepším hráčom svojho tímu a pre mňa bolo toto rozhodnutie Scotta Brooksa absolútne nepochopiteľné.

Čo by som ešte chcel podoktnúť k atmosfére a divákom je, že absolútne najväčší hluk robili vždy počas trestných hodov súpera v štvrtej štvrtine, pretože ak by ich hosťujúci hráč oba minul, tak mali zadarmo sendvič v sieti fast foodov Chicken-O-Fil, keď by sa stačilo preukázať lístkom zo zápasu. V pondelok aj stredu sa im toto želanie vyplnilo, keď Clint Capela a ak sa nemýlim, Marcus Smart zahodili obaja dve šestky v poslednej časti hry.

Víkend sa ešte niesol v znamení výletu do Baltimoreu, hoci sme ho navštívili už predošlú nedeľu. To sme však boli len pozrieť na NFL, presnejšie na divíznom derby medzi miestnymi Ravesns a Pittsburghom Steelers. Baltimore je od D.C. vzdialený asi 40 minút vlakom, je to sympatické mestečko s krásnym mólom a prístavom a nachádza sa v ňom jedna z najväčších a najlepších nemocníc v celých Spojených štátoch. A v nedeľu pred odletom som ešte navštívil aj ďalší zápas NFL, presnejšie FedEx Field, kde hrávajú domáce zápasy už spomínaní Redskins. Tí vyhrali proti Minnesote Vikings a musím povedať, že ak som doteraz washingtonských fanúšikov kritizoval, tak tu ma prekvapili presne opačne, pretože boli perfektní, povzbudzovali svoj tím, fandili, ako sa má a dovolil by som si tvrdiť, že to boli najlepší fanúšikovia v NFL, akých som doteraz zažil.

Na tomto mieste by som sa chcel všetkým čitateľom, ktorí vydržali moje siahodlhé rozpisovanie čítať až do konca, poďakovať. Verím, že sa vám všetkým moje dva komentáre, kde som vám chcel čo najviac priblížiť nielen NBA, ale aj iné veci z USA, páčili.